Liptovský Mikuláš

Všeobecná charakteristika : okresné mesto, je hospodárskym, kultúrnym a turistickým centrom stredného Liptova Prvá písomná zmienka: r. 1286 Zemepisná poloha - Námestie osloboditeľov : severná zemepisná šírka 49° 05´ 00" východná zemepisná dĺžka 19° 36´45" Nadmorská výška 577 m. n. m. Mestské časti: počet obyvateľov(k 16.6.2004)* Andice 144 Benice 165 Bodice 449 Demänová 994 Iľanovo 515 Ploštín 511 Palúdzka 2956 Liptovská Ondrašová 1753 Okoličné 1188 Stošice 90 Vitálišovce 105 Podbreziny 9812 Liptovský Mikuláš 14539 mesto spolu 33221

Múzeum Janka Kráľa- Námestie osloboditeľov 31 (Illéšházyovská kúria) Patrí k najvýraznejším a najvýznamnejším domom mikulášskeho námestia. Má viaceré názvy - Stoličný dom, Seligovský dom. Je charakteristický mohutnou trojitou arkádou, v meste ojedinelou, ktorou vystupuje z radu ostatných domov na západnej strane námestia. Pôvodne renesančná stavba bola odkúpená pre potreby Liptovskej župy v roku 1712. Ide teda o prvý župný dom v meste. Konali sa tu župné zhromaždenia, zasadal súd. Pravdepodobne tu bol v marci 1713 súdený známy ľudový hrdina zbojník Juraj Jánošík. Pripomína to pamätná tabuľa umiestnená pod arkádami. Renesančná výzdoba interiéru a exteriéru zanikla pri barokovej prestavbe budovy. V priechode budovy sa zachovala kruhová tabuľa s latinským textom, na ktorej sa spomínajú predstavitelia župy a rok 1713. Dlažba v priechode je pôvodná. Od roku 1955 v budove sídli Múzeum Janka Kráľa. Pre múzejné účely bola adaptovaná podľa projektu architekta Jána Štefanca. V súčasnosti sa tu nachádza stála expozícia Kapitoly z histórie mesta Liptovský Mikuláš sprístupnená v roku 1993 a výstavná sieň. Mikulášska mučiareň S históriou Liptova je neodmysliteľne spojená postava ľudového hrdinu – legendárneho zbojníka Jura Jánošíka. Liptovský Mikuláš je známy ako miesto jeho súdu a popravy. Predpokladá sa, že Jánošíka odsúdili v budove Múzea Janka Kráľa 17. marca 1.713. Popravili ho na popravisku „Šibeničky“ nachádzajúcom sa na východ od mesta. Trpké chvíle vypočúvania pred vynesením rozsudku dnes približuje expozícia Mikulášska mučiareň. Mučiarenske nástroje, dereš a ponuré prostredie vykresľuje krutosť doby. Expozícia sa nachádza v pivničných priestoroch Múzea Janka Kráľa. Židovská synagóga - Hollého ulica 810 Mikulášska synagóga patrí medzi najväčšie na Slovensku. Je najmonumentálnejšou klasicistickou stavbou na území mesta. Súčasnú podobu získala pri poslednej prestavbe v roku 1906 podľa víťazného projektu budapeštianskeho projektanta Ladislava Baumhorna. Pôvodne tu stála najprv drevená stavba postavená onedlho po príchode prvých židovských rodín do Mikuláša v roku 1731. Rozrastajúca sa židovská náboženská obec rozhodla v roku 1842 o výstavbe novej synagógy. Táto neskoroklasicistická jednopodlažná murovaná stavba bola dokončená v roku 1846. Niekoľkokrát bola poškodená pri požiaroch. Určite i kapacitné dôvody viedli židovskú náboženskú obec začiatkom nášho storočia k jej rekonštrukcii. Projektant priniesol koncepciu maximálne zachovať staršiu architektúru, čo vyústilo v zaujímavom prepojení klasicistického exteriéru a secesného bohato zdobeného interiéru stavby. Zvlášť pozoruhodne pôsobili vitrážové okná - farebné kúsky skla v zasadené olovených rámčekoch - s typicky secesnými motívmi kvetov. V roku 1977 synagógu odkúpil vtedajší Mestský národný výbor v Liptovskom Mikuláši. Niekoľko rokov slúžila ako skladisko rôzneho materiálu. V týchto rokoch bol pôvodný interiér značne poškodený, v podstate zničený. Dnes sa z neho zachovali len radové drevené lavice na galériách. Po roku 1989 Mestský úrad investoval do záchranných prác značné prostriedky. V júni 1992 bola na priečelí synagógy odhalená pamätná tabuľa venovaná obetiam holocaustu, veď z Liptovského Mikuláša bolo do koncentračných táborov odvlečených vyše 800 Židov. Autorom tabule je akad. maliar Michal Kern. Od roku 1998 synagóga patrí Ústrediu židovských náboženských obcí v Bratislave. Expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa - Tranovského ulica 8 (Stará evanjelická a. v. fara) Fara bola postavená o niečo neskôr ako kostol. Zaslúžil sa o to jej prvý obyvateľ ev. a. v. farár Emerich Berzevický, ktorý prvýkrát do nej vstúpil 24. júna 1788. V 19. storočí sa evanjelická fara stala strediskom národného života v meste. 40 rokov tu žil Matúš Blaho (1772-1837) národne orientovaný učenec, osvietenský filozof. Zanechal po sebe rozsiahlu knižnicu a zaujímavý testament, v ktorom rôznym ustanovizniam a školám rozdelil značnú sumu vyše 25 tisíc zlatých. V rokoch 1837-1866 faru obýval popredný predstaviteľ štúrovského hnutia Michal Miloslav Hodža. Strávil tu podstatnú časť svojho života, napísal svoje základné diela. Stretávali sa u neho významné osobnosti vtedajšieho slovenského národného, politického a kultúrneho života. Rozhodlo sa tu o založení celonárodného osvetového spolku Tatrín, predchodcu Matice slovenskej 26. -28. augusta 1844. Boli tu sformulované a spísané Žiadosti slovenského národa - 14 požiadaviek, ktoré majú charakter politického programu a aj sa za prvý politický program slovenského národa považujú. V roku 1895 prišiel do cirkevného zboru kňaz Jur Janoška, významná osobnosť evanjelickej cirkvi aj národného života. V tom čase už vydával svoje Cirkevné Listy, v Liptovskom Mikuláši založil v roku 1898 vydavateľstvo Tranoscius, ktoré tu sídli dodnes. Janoška sa zaslúžil o rozvoj cirkevnej tlače, redigoval niekoľko titulov. Od roku 1922 pôsobil ako biskup. Bol činný aj v medzinárodnom cirkevnom hnutí. Rodný dom súrodencov Rázusovcov - Vrbická ulica 312 (stála expozícia Múzea Janka Kráľa) Rodný dom súrodencov Martina Rázusa (1888 - 1937) a Márie Rázusovej-Martákovej (1905 - 1964) bol súčasťou zástavby bývalej samostatnej obce Vrbica, od roku 1923 včlenenej do Liptovského Mikuláša. Nachádza sa v dlhom dvore na Vrbickej ulici a je najstaršou časťou komplexu budov - troch vzájomne prepojených, pôvodne samostatných domov a hospodárskych stavieb. Dom bol postavený v osemdesiatych rokoch 19. storočia rodičmi súrodencov Rázusovcov. O sto rokov neskôr dom i susedné budovy odkúpilo od rodiny Rázusovcov mesto Liptovský Mikuláš a odovzdalo ich pod správu Múzea Janka Kráľa. Po celkovej rekonštrukcii tu bola zriadená a v roku 1993 verejnosti sprístupnená expozícia venovaná jednak zaniknutej Vrbici, jednak Martinovi Rázusovi a jeho sestre Márii Rázusovej - Martákovej. Expozícia nesie názov "Rázusovie dom" a je ukážkou kultúry bývania v bývalej Vrbici i jej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia. Priestory pôvodného Rázusovie domu sú zariadené dobovým nábytkom, doplnené rodinnými fotografiami z rôznych období života Rázusovcov. V susednej miestnosti je inštalovaná galéria významných vrbických rodákov, v prednej časti domu je zriadená malá knižnica, v ktorej sú zhromaždené vydania literárnych diel z pera súrodencov Rázusovcov. V nej majú návštevníci možnosť si pozrieť i videonahrávky televízneho spracovania Rázusových diel Maroško a Maroško študuje. Galéria P. M. Bohúňa - Tranovského ulica 3 V druhej najväčšej galérii na Slovensku sú umiestnené stále expozície diela P.M. Bohúňa, starého umenia – gotika, baroko a umenia 19. a 20. storočia. Pravidelne sa tu konajú krátkodobé výstavy. Budova galérie pôvodne slúžila ako evanjelická ľudová škola. Ako učiteľ v nej pôsobil aj Peter Michal Bohúň, ktorého meno nesie galéria. Patril k vynikajúcim umelcom 19. storočia. Venoval sa hlavne portrétnej maľbe a je autorom mnohých oltárnych obrazov. Centrum Kolomana Sokola - Námestie osloboditeľov 28 (Pongrácovská kúria) Najstaršia svetská stavba z polovice 15. storočia, sídlo rodiny feudálneho šľachtica Pongráca. Na severnej strane dvora sa zachovali zvyšky opevňovacieho múru so strieľňami. Stavba spolu s kostolom tvorili malú pevnosť, ktorá bola údajne obmývaná vodami Váhu. Reprezentuje gotický sloh, hoci jej pôvodnú podobu po viacerých prestavbách a úpravách je už ťažko identifikovať. V galérii sú umiestnené práce Kolomana Sokola - významného grafika a maliara, ktorý sa narodil v roku 1902 v Liptovskom Mikuláši. Umelec pôsobil v Prahe, Mexiku, Spojených štátoch. Po skončení 2. svetovej vojny sa nakrátko vrátil do Československa, ale už v roku 1948 odišiel späť do Spojených štátov amerických, kde prežil zvyšok svojho života. Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým sociálnym motívom. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva a Štátny okresný archív - Školská ulica 4 (Jezuitský kláštor) Celoslovenské špecializované múzeum je zamerané na ochranu prírody a jaskyniarstvo na Slovensku. Dokumentuje rozmanitosť prírodného bohatstva prostredníctvom stálych expozícií Chránená príroda, Minerály, Kras a jaskyne Slovenska. V expozícii Chránená príroda nájdeme chránenú faunu, flóru a sintrové formy jaskýň. Až 400 minerálov zo slovenských a zahraničných lokalít môžeme obdivovať v expozícii Minerály a expozícia Kras a jaskyne Slovenska približuje krasovú krajinu a poukazuje na spätosť dejín človeka s jaskyňami. V roku 1722 sa v Liptovskom Mikuláši usadila rehoľa jezuitov. V rokoch 1757-1764 postavili budovu kláštora, súčasťou ktorého bola rozsiahla záhrada. Baroková jednoposchodová obdĺžniková stavba neslúžila dlho svojmu účelu, pretože cisár Jozef II. v roku 1773 jezuitský rád rozpustil. V bývalej kaplnke v rokoch 1832—1835 a 1840—1843 pôsobilo slovenské ochotnícke divadlo Gašpara Fejérpatakyho—Belopotockého, keď nemohlo hrať v budove hostinca Čierny orol. Pripomína to pamätná tabuľa inštalovaná na fasáde. Neskôr v budove sídlil župný a okresný súd. V roku 1950 sa sem premiestnili zbierky Múzea slovenského krasu. Od roku 1955 je budova majetkom múzea, dnes špecializovaného jaskyniarskeho múzea, jediného na Slovensku. V roku 1961 sa do zadnej časti prízemia budovy presťahoval Štátny okresný archív. Čierny orol - výstavné priestory Liptovského múzea v Ružomberku a úsek náučnej a regionálnej literatúry Knižnice Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého - Ulica 1. mája 28 Liptovské múzeum vo svojej stálej expozícii mapuje dejiny poľovníctva a rybárstva v Liptove od stredoveku. Venuje sa aj organizovaniu krátkodobých výstav a podujatí. Medzi exponátmi nájdeme rôzne lovecké potreby, ukážky lovenej zvere, ale i poľovnícky salón zariadený dobovým nábytkom. Budova sa stala známou vďaka ľudového zhromaždeniu, ktoré na jej nádvorí zorganizovali mikulášski sociálni demokrati 1. mája 1918. Jej účastníci prijali rezolúciu, ktorú pripravil a predniesol politik Vavro Šrobár. Tá vyvolala značný ohlas. Obsahovala požiadavky na demokratické občianske práva, osemhodinový pracovný čas, uzavretie všeobecného spravodlivého mieru a "bezpodmienečné uznanie práva všetkých národov Uhorska na samourčenie, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa." Takto nepriamo tu zaznela, prvýkrát na Slovensku verejne, požiadavka vytvorenia spoločného štátu Slovákov a Čechov. Prvý máj 1918 dodnes pripomína pamätná tabuľa na fasáde budovy. V roku 1961 bol objekt Čierny orol uznesením predsedníctva Slovenskej národnej rady vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Pôvodne bola táto budova zájazdný hostinec, známy aj ako Vrbický hostinec, stál totiž v chotári historickej obce Vrbice (dnes súčasti mesta). Už v polovici 19. storočia sa tu sústreďoval verejný, spoločenský a kultúrny život mestečka Liptovský Svätý Mikuláš. V čase trhov a jarmokov sem prichádzali ľudia zo širokého okolia, liptovská šľachta, drobní zemania. Často tu hrával vychýrený hudobník, cigánsky primáš Jozef Piťo. V auguste 1830 vstúpil Vrbický hostinec do histórie ako miesto, kde začalo svoju činnosť "Divadlo slovanské svato-mikulášske", prvé ochotnícke slovenské divadlo založené známym mikulášskym knihárom a kníhkupcom Gašparom Féjerpatkym-Belopotockým. Neskôr slúžili niektoré priestory hostinca na spolkovú činnosť. Na prelome storočí sa v nich stretávali členovia tzv. Meštianskeho kasína, slovenskí národovci, ktorí tu načas umiestnili aj múzeum tzv. Liptovskú zbierku. Po vybudovaní dvorany v Čiernom roli získali obyvatelia Liptovského Mikuláša samostatnú kultúrnu miestnosť v podobe veľkej sály. Hrávalo sa tu divadlo, konali sa zábavné večierky, koncerty a zábavy početných mikulášskych spolkov. Od roku 1916 tu začalo premietať filmy kino A. Steina. Neskôr kino niekoľkokrát zmenilo svoj názov. Mikulášania ho poznali ako Černokňažník, Hviezda, Nástup. Pred vyše pätnástimi rokmi bolo toto kino, s názvom 1. Máj, zlikvidované. Po roku 1918 sa Čierny orol dostal do povedomia ako Robotnícky dom. Sídlila tu Okresná robotnícka poisťujúca pokladnica, sekretariát sociálnodemokratickej ľavice, neskôr okresný sekretariát komunistickej strany. Konali sa tu rôzne podujatia organizované komunistickou stranou a odbormi, bolo to centrum kultúrneho a spoločenského života mikulášskych robotníkov. Po roku 1948 tu sídlilo spotrebné družstvo Jednota. Dnešnú podobu získala budova pri celkovej pamiatkovej rekonštrukcii v rokoch 1983 - 1994. Spravuje ju Liptovské múzeum v Ružomberku vzhľadom na jeho okresnú pôsobnosť v predchádzajúcej územnej štruktúre.